Chorvátsko – stredná Dalmácia ( dedina Živogošče, rieka Neretva, mesto Metkovič, hory Biokovo a Mosor, Vranské jazero ). Termín cesty: 14.09.-19.09.2004.
Trasa: Mariánské Lázně ( 16.45, 14.09.04 ), Slaný, Kladno ( 19.00 ), Praha, Brno, Mikulov (22.00), Viedeň (23.25 hod, 512 km, 22°C ), hranice Slovinska (02.00), Maribor (02.36 ), Záhreb (04.53 ), nová diaľnica Pirovac ( 08.37 hod, 1241 km), Dugopolje ( 10.04 hod, 1304 km ), Živogošče ( 12.20 hod, 1391 km ). Ce1kom sme najazdili 3 260 km. Na úvod trochu ekonomiky-náklady po ceste: 1. Benzín Kladno 974 Kč ( 34,9 I ), 2. Benzín Mikulov 548 Kč ( 19,71), 3. Rakúská dialničná známka 254 Kč, 4. Mýto Slovinsko 33 Kč = 1 Euro, 5. Benzín Maribor 660 Kč = 20 Euro (23 I), 6. Mýto,Výjazd ..? 66 Kč = 2 Eur, 7. Mýto,Výjazd Záhreb 198 Kč = 6 Euro (44 Kuna), 8. Mýto výjazd Pirovac 363 Kč = 11 Euro (81 Kuna ), 9. Mýto,Výjazd Dugopolje 82 Kč=2,5 Euro (18 Kuna), 10. Benzín Dugopolje 660 Kč = 150 Kuna, 11. Benzín Bosna 891 Kč=27 Euro (30 I), 12. Mýto,Výjazd Maslenica 22 Kč=5 Kuna, 13. Benzín Karlovac1056 Kč=240 Kuna (33,2 I), 14. Mýto,Výjazd Brinje 132 Kč = 30 Kuna, 15. Mýto,Výjazd Záhreb 172 Kč = 39 Kuna, 16. Mýto, Výjazd..? 44 Kč = 10 Kuna, 17. Benzín Slovinsko 330 Kč = 10 Euro ( 12 I), 18. Benzín Mikulov 700 Kč (251).
1. deň – streda 15.09.2004: Cesta v noci prebiehala rýchle a kľudne. Od Mariboru po Ogulin pršalo, kam sme dorazili ráno okolo 05.00 hodín. OGULIN je rozt’ahané mesto na východnom úpätí pohoria Vel’ká Kapela. Okolo príjazdovej cesty sú vel’ké rodinné domy a kupodivu k tunajšej vojne i nové. Tieto obrovské stavby boli u nás v móde za socializmu. Na námestí je malý hrad a neďaleko je potok, kde brehy padali do priepasti. Chcel som sa na kopci KLEK, 1182 m.n.m., ktorý je asi 4 km západne Ogilinu, podívat’ na jašterice chorvátske ( lberolacerta horvathi ). Ale na oblohe boli všade mraky, pršalo a tak sme išli ďalej. Vyskúšali sme novú diaľnicu do Splitu, musím povedat’, že mi pripadala byť dlhá a drahá. Na odpočívadle Sveti Rok som videl samca jašterice múrovej ( Podarcis muralis ). Po príjazde do Živogošče a ubytovaní, som za podmračeného a veterného počasia, vydal do lesa na priezkum. Plazy som nevidel, našiel som iba 3 škorpiónov pod kameňmi. Škorpióni boli i v ďalších dňoch jedinými zvieratmi, ktoré som bežne nachádzal pod kameňmi. Počasie u mora v Živogošči boto výborne na prechádzky. Teplota vzduchu naobed bola v tieni 27°C, voda mala osviežujúcich 23°C. Od 09.00 hod vždy svietilo slniečko a fúkal iba mierny vietor ale každé poobedie, okolo 16.00 hod, sa zamračilo a začal fúkať silný vietor, ktorý trval do rána. V ŽIVOGOŠČI a okolí sme našli tieto plazy: Mláďata gekonov Hemydactilus turcicus, užovku Coluber najadum ( 17.00, na streche penzionu) a Hierophis laurenti ( syn. Coluber gemonensis, severne dediny u cesty ). Jašterice žiadne.
2. deň-štvrtok 16.09.2004: Výlet k rieke Neretva a mesta Metkovič: Ráno v 7.30 sme vyrazili zo Živogošče po Jadranskej magistrále na juh. Za dedinou Drvenik sme sa zastavili na smetisku. Údajne tam mali žiť suchozemské korytnačky. Našli sme iba jednu užovku Hierophis laurenti ( syn. Coluber gemonensis ) a jednu Elaphe situla. Počasie do 14.00 hod bolo slnečné, potom sa zatiahlo a fúkal silný vietor. Ja som vystúpil u mostu cez rieku NERETVA a pešo vyrazil proti prúdu rieky. Hned’ u železničného prejazdu som narazil na jašterice Podarcis melisellensis fiuma. V záhradach vl’avo proti prúdu Neretvy som našiel dva hady Hierophis laurenti ( syn. Coluber gemonensis ). Jeden s nich sa odrazil do dial’ky a letel asi 1,5 m do potoka. Bežne tu pobehovali všetky veľkosti jašteríc Podarcis melisellensis fiuma v troch farebných variáciach. Prvá, najmenej častá variácia hola tá, kde samci mali celý chrbát svetlo hnedý, druhá variácia hola, kde samci mali chrbát hnedý s jedným celistvým, vel’kým zeleným fl’akom od hlavy do polovice chrbta. Treťou variáciou holi samci s hnedým chrbtom, ktorí mali uprostred chrbta a na bokoch čierne fl’aky. Na začiatku obce KOMIN u päty domu som videI mlad’a užovky Hierophis laurenti ( syn. Coluber gemonensis). Na okraji cesty pred METKOVIČOM bolo usušené mlád’a užovky Natrix natrix persa.
Pred Metkovičom sú rozsiahle rákosiny, na okraji pod kobercom som chytil jednu užovku fŕkanú ( Natrix tessellata ). V záhradách sa dali nájsť zrelé figy, hrozno, slivky a sladké paradajky. Kupodivu slivkové stromy už nemali listy, iba plody. Okolo Neretvy po oboch brehoch sú plantáže pomarančovníkov a mandariniek. Pomaranče boli úplne zelené, ale mandarinky začínali už dozrievať. Vo dvoroch mali obyvatelia k zatieneniu nasadené miesto viniča kiwi. Je to rastlina medzi stromom a mohutným kríkom. Ku každému kmeni viedla samostatná zavlažovacia hadica. Plody rastú na konci konárov v zhlukoch po 5-8 kusov. Plody boli väčšie ako, ktoré sa predávajú u nás. Žiaľ boli ešte zelené. Špatne som odhadol vzdialenosť do mesta Metkovič, kde som došiel až okolo 14.00 hod. Ako každý deň, sa zamračilo a začal fúkať silný vietor. Preto som už nemal šancu nájsť jašterice Archaeolacerta oxycephala, čo bolo mojím cieľom. Smerom k cintorinu je stará mestská štvrť, niektoré domy sú i opustené, možno tu je miesto výskytu týchto jašteríc. Z kopca som zostupoval po kozej ceste a videl jedného dospelého jaštera Ophisaurus apodus.
3.deň – piatok 17.09.2004: Cesta na horu Sveti Jure, 1762 m.n.m. v pohorí BIOKOVO. V noci tradične bolo špatné počasie. Ráno sa ale u mora začalo vylepšovat’, tak som veril, že budem mať šťastie a konečne uvidím vytúžene jašterice Archaeolacerta mosorensis. Výstup pešo na hrebeň Biokova od mora je možný iba s turistickou mapou, kde sú zakreslené priechody medzi do neba vypínajucími kolmými skalnými stenami. Na najvyššom bode Sveti Jure, 1762 m.n.m je postavený televízny vysielač. Vedie k nemu úzka asfaltová cesta. Na túto cestu sa odbočuje z Jadranskej magistrály v meste PODGORE
( pred benzínovou pumpou zo smeru od Dubrovniku ). Značka tam ale žiadna nie je. Asi po 2 km strmého stúpania som došiel ku vchodu do parku. Bolo pol osmej ráno. Na vrátnici bol iba otrhaný cigán. Za vstup sa platí, 3 Kuna pešo a 30 Kuna osobným autom. Chcel po mne 30 Kuna, ja som mal iba stovku a nemal mi ako vrátiť, tak ma pustil zadarmo. Cesta k vysielači je úzka ale sú vybudované miesta na vyhnutie sa protiidúcim autám. Najhorší úsek je pred vrcholom, kde sú ostré zatáčky a málo miesta na vyhýbanie sa. Občas sa musí i cúvať. I ked’ svietilo slnko v horách bola zima. Fúkal silný a studený vietor. Na križovatke k chate VOŠAC som nameral 17°C ( asi 1400 m.n.m. ). Po 5 km som došiel na “náhornú plošinu”. Preto v úvodzovkach, lebo vrcholky kopcov sú skoro v rovine, ale medzi nimi sú hlboké lievikovité jamy”. Za dlhé obdobie zvetrávania sa tieto jamy naplnili zeminou, ktoré v minulosti i dnes služia ako zeleninové záhrady. Narazil som i na zbúrane dediny, ktoré obyvatelia opustili po zemetrasení v roku 1962. Domy mali maličké, asi 4 x 6 m s jednou, max. dvoma miestnosťami. Neďaleko domov boli studne tvorené prasklinou v podloží. Odhadujem, že hladina vody bola v hĺbke 4 m. Cestou som stretol 4 polodivoké kone.
Nečakaným objavom boli listnaté lesy s mohutnými stromami v údoliach vo výške od 1400 m.n.m. Najvyšší kopec Biokova SVETI JURE, 1762 m.n.m. sa strmo vypína nad touto “plošinou”. Je z každej strany strmý, kamenistý ale miestami sú ostrovčeky vysokej trávy. Na vrchole je postavená televízna veža, bez vol’ného vstupu a turistického využitia. Pred ňou je parkovisko asi pre 6 až 8 áut. Vyhl’ad od vysielača je užasný. Všetko je pod Vami a ja som ľutoval, že nemám schopnosť lietať. Na východ vidieť Bosnu, na západ more, na sever a juh hrebeň Biokova. Na vrchole som bol v 11.10 hod, teplota hola 13,5°C a fúkal silný, studený vietor. Na záveternej strane kopcov som otočil desiatky kameňov. Našiel som pod nimi iba škorpióny.
4. deň – sobota 18.09.2004: Pohorie Mosor. Návrat domov sme preplánovali z nedele na sobotu s tým, že sa cestou zastavíme v pohorí MOSOR, v meste TROGIR, u jazera VRANA a v Národnom Parku Paklenica. Podľa mapy som ako východzí bod k výstupu na Mosor vybral obec GATA, na južnej strane pohoria. Kým si v GATE Roman a Michal dávali pivo a kafe, ja som obehol blízke záhrady, kde som videl jašterice ruinové
( Podarcis siculus ) samca, Podarcis melisellensis fiuma a užovku Hierophis laurenti.
V kaviarni som sa informoval na cestu a poradili mi, aby som po makadamovej ceste došiel do dediny HORNÉ SITNO ( nie je cesta ani dedina na mape 1 : 300 000 ) a odtiaľ vedie dobre značený turistický chodník ( značka je červený kruh s bielým stredom ). Makadamovú cestu nájdeme tak, že na križovatke Omiš – Tugare odbočíme na Tugare. Asi po 300-500 m od križovatky je l’avotočivá zákruta a v nej vpravo odbočuje makadamová cesta. Po nej sa dostaneme do nehlbokého, širokého údolia s korytom potoka ( v tejto dobe bol vyschnutý ). Po 5 km skončí makadamová cesta a začína asfaltová, ktorá končí nad obcou Homé Sitno. Tam začína chodník na vrchol MOSOR, 1330 m.n.m. Podl’a mojej mapy vedľa vrcholu mala byť chata s talianskym menom “Umberto Giromete”. Jej názov bol i na turistickej značke a cesta k nej mala trvat’ 40 minút. Na cestu som vyrazil s nadšením z toho, že ciel’ je iba na 40 minút chôdze. Nevzal som si ani mobilný telefon. Bola to chyba, ktorá mala za následok nervový šok mojich kamarátov. Ked’ som totiž došiel na prvý hrebeň uvidel som pred sebou údolie a d’alší hrebeň. Začal som mať špatné tušenie, že na vrchol bude d’alej ako 40 minút. V tomto údolí som skutočne našiel chatu, kde miestny školáci mali práve zraz. Okolo chaty a v údolí rastie píniový les. Až po prekročení druhého hrebeňa som uvidel vrchol Mosoru, ale pred ním ležalo ešte jedno, tretie hlboké a strmé údolie, zarastené hustým krovím. Našťastie som sa držal vyznačeného chodníka, bez toho by som na vrchol nedorazil! I tak bolo stúpanie tak strmé, že som musel dvakrát odpočívať. Na dvoch miestach sa lezie pomocou drátenych lán. V lesíku pri stúpaní som prvý krát uvidel samca jašterice Archaeolacerta mosorensis. Potom som dlho nič nevidel, až som sa dostal nad les, na vápencové pláne. Sú tu veľké kusy ( plochy ) kamenia s kruhovými dierami, alebo hlbokými prasklinami. Práve z týchto “komínov” vykukovali hlavy tmavých, až čiernych jašteric so žltozeleným krkom a bruchom. Zo začiatku som si myslel, že sú to Archaeolacerta oxycephala, ale na vrchole bolo týchto jašteric viac a určil som ich ako Archaeolacerta mosorensis. Žili vo väčších skupinách od nadmorskej výšky 1100 m.n.m. V komínoch a hlbokých prasklinách sa slnili na rozhraní tieňa a osvetlenej plochy. Na dne týchto prasklín, ktoré sú hlboké a široké i niekol’ko metrov, je bylinné a krovinaté rastlinstvo. Je pravdepodobné, že je tu i potrava a preto nemajú potrebu opúšťať úkryty. Pozoroval som zblízka jednu samičku, ale nepodarilo sa mi jej nasadiť slučku. Pri najmenšom pohybe sa schovala. Z pozorovaných jašteríc bolo najviac mláďat. Nevýhodou pozorovateľa je to, že tieto vápencove bloky asi dobre prenášaju jeho kroky a je z ďaleka viditeľný. Tým sú jašterice včas varované. Iný druh jašteríc som na tejto lokalite nepozoroval. Pri zostupe som našiel ešte malú vretenicu Vipera ammodytes, jednu jaštericu Lacerta trilineata major a v lese v druhom údolí jednu Podarcis melisellensis. Tým, že cesta netrvala 40 minút ale 5 hodín a nemal som u seba telefón, mali kolegovia zo mňa nervy na dranc a uvažovali o policajnom pátraní. Túra nakoniec skončila dobre a určite mi za tie malé nervy kamarátov stála. Vzhľadom k mojmu opozdenému návratu sme vynechali mesto TROGIR a pokračovali až do PIROVACU. Tu sme sa bez problémov ubytovali v rodinnom penzione za 10 EUR na osobu a noc. Izby a vybavenie tu boli luxusnejšie ako v Živogošči. Na izbe bol televízor, rádio a i nábytok bol krajší. Večer na pobreží sme našli gekony turecké Hemydactilus turcicus. 5. deň – nedel’a 19.09.2004: Jazero VRANA, PAKLENICA, KARLOBAG. Od rána sme mali krásne počasie. Prvú zastávku sme urobili v dedine DRAGA, ktorá je na západnom brehu Vranského jazera. Mali tu žiť jašterice Archaeolacerta oxycephala, ale sme žiadne nevideli. Obchádzali sme terén okolo cesty a dedinu smerom k jazeru. U jazera sme našli mláďata Lacerta trilineata major a v dedine jašterice ruinivé ( Podarcis
siculus ). Opýtal som sa asi 12 ročného chlapca či nevidel niekde čierne jašterice. Pokiaľ mi dobre rozumel a ja jemu, tak čierne jašterice vidí tak 2 – 3 kusy za rok, ale tohoto roku videl iba jednu. Vídáva ich na brehu jazera pod kameňmi. Po dlhej ceste plných zákrut sme na obed došli ku vchodu Národneho parku Paklenica. Dovnútra sme ale nešli. Za prvé bolo už pozde, za druhé bolo to drahé a za tretie pred parkom a v okolí som žiadne plazy nevidel. Park vedie údolím potoka Paklenica, ktorý bol teraz vyschnutý. Do mesta Karlobag, kde mali byť jašterice lberolacerta horvathi sme dorazili v 15.00 hod. Jašterice sme hľadali nad mestom, na okraji dubového lesa, ale bezúspešne. Druhým miestom obhliadky bol horský prechod OŠTARIJSKA VRATA, 928 m.n.m. Je tu parkovisko, nejaká pamätná tabuľa, skalnaté ostrovky a ihličnaté lesy. Videl som jednu jaštericu Podarcis muralis a tri jašterice Podarcis melisellensis. Odtiaľ sme už mali namierene rovno domov a myslel som si, že už všetky objavy skončili. Ale bolo mi dopriate pri jednej nútenej zastávke, v Malej Kapele, vidieť u cesty dospelú vretenicu Vipera ammodytes.