1. Poznámky k pozorovaniu krátkonožiek štílých ( Ablepharus kitaibelii ) na Šomosi.
2. Výlet na hrady vo východnom Cserhátu ( Maďarsko ) – 31.08.2008.
3. Výlet na „Szentkút”- Svätá studňa ( pri dedine Mátraverebély ) a do Mátry.
Všeobecné informácie:
Termín 26.09.- 08.09.2008. Počasie bolo mimoriadne horúce a suché. V tieni teplota po celú dobu dosahovala 30-35°C, v noci ale klesala na 12°C a raz až na 7°C! Medzi 11.00 a 15.00 hodinou sa vonku nedalo vydržať. Voda v Ipli bola ešte o niečo menšia ako v r.2007, na úseku 4 km ostalo asi iba 6 až 7 hlbších miest. Je to katastrofálný stav nielen pre ryby ale všetko živé. Dôvodom ale nie je globálne oteplovanie ale nezmyselná regulácia skoro na celom toku s cieľom ovládnúť túto rieku. Narovnanie toku spôsobuje v lete rýchly odtok i toho mála vody a zároveň sa rieka neskutočne rýchlo zahlbuje do koryta. Jeho voda je pre nedostatok živín a planktonu priehľadná až do hĺbky 1,5 m, a to hovorím o nížinnej rieke! V 70-tých rokoch, keď sa voda z hnedej zmenila na zelenú, tak sme hovorili, že je čistá, nezakalená. Voda sa kalila niekoľkokrát za mesiac, dnes sa voda zadrží na niekoľkých hatiach ( asi ich je 7, ktoré údajne slúžia na zavlažovanie ), kde sa kal a prinesené živiny usadia. Pri ceste na Slovensko som sa zastavil u Hrona pri dedine Šarovce. Na staveništi pri ceste k Hronu som žiadne plazy nenašiel. U vody pytliačili romovia. Za „Starým Ipľom“ na lúke na maďarskej strane som našiel 5 jašteríc krátkohlavých ( Lacerta agilis argus ), 1 samca a 4 mláďata. Zaujímave je že na slovenskej strane neboli. Tu som zase našiel užovku obojkovú ( Natrix natrix ), cca 60 cm a skokana zeleného ( Pelophylax kl. esculentus ) a skokana štýhlého ( Rana dalmatina ). Do vane na záhrade sa mi nasťahovalo mláďa skokana zeleného ( Pelophylax kl. esculentus ). Cintorín v Ipeľskom Predmostí ma príjemne prekvapil ( 7.9 ) tým, že som sa cítil ako niekde na juhu Európy. Pri „každom kroku“ totiž vybehlo mláďa jašterice krátkohlavej ( Lacerta agilis argus ), boli ich tam desiatky. Boli vo dvoch veľkostiach, čo svedčí o tom, že na južnom Slovensku sa tento druh množí dvakrát do roka.
1) Poznámky k pozorovaniu krátkonôžiek štílých ( Ablepharus kitaibelii ) na Šomosi:
Deň 26.08.2008 – Bolo jasno, horúco, čas 16.30 h (LČ). Tradične som sa pri ceste domov zastavil na Šomoši a na uvítanie v západnej časti lúky našiel jednu dospelú krátkonôžku.
Deň 06.09.2008 – Jasno, horúco, čas od 10.00 do 13.00 h (LČ). Nevidel som žiadnu krátkonôžku, iba dve dospelé jašterice zelené ( Lacerta viridis ).
Deň 01.09.2008 -Jasno, v tieni 28°C, čas 15.00 až 15.30 (LČ). Na východnej strane lúky som našiel jednu dospelú krátkonôžku. Mala tmavé a mohutné telo, hlava mi pripadala byť neúmerne malá k telu, celkove merala 11,5 cm.
2. Výlet na hrady vo východnom Cserhátu ( Maďarsko ) – 31.08.2008.
Cestu som absolvoval s Antonom C. Všetko bolo vynikajúce, počasie, dokonca sme sa zoznámili s milými ľuďmi z Pataku, ale katastrofické bolo tempo chôdze, ktoré Antonín nasadil. O jeho extrémnej kondícii skoro v 50 rokoch svedčí príhoda, kedy ho turisti z Budapešti vyfotili ako”exota”, v decembri na kopci Csóványos 938 m.n.m. s bicyklom.
Na tento strmý kopec je totiž problém iba vyšlapať a nieto s bicyklom na pleciach. Trasa: I. Predmostie – Slovenské Ďarmoty – Mohora – Terény – Szanda, hrad – Nógrádkövesd – Acsa – Csővár, hrad – Keszeg – Alsópetény – Bánk – Patak, pieskové steny – Šahy - I. Predmostie.
Na hrad Szanda sme liezli zo severnej strany od dediny Szandaváralja. Z celého hradu zostala iba jedna malá stena. K hradu vedú dva turistické chodníky, ale ani jeden nie je dobre značený. Cesta je dlhá asi 1,5 km. Pozdejšie sme sa dozvedeli, že od dediny Becske vedie skoro až k hradu cesta, potom už je iba krátké ale strmé stúpanie. Miesto je zaujímave z toho hľadiska, že v lese pod hradom by mohla žiť krátkonožka štíhla ( Ablepharus kitaibelii ). Teraz som žiadnu nevidel vzhľadom k rýchlému pochodu ale niekedy na jar sa sem opäť vrátim, tak isto ako i na hrad Csővár. Tu je terén ešte lepší pre krátkonožky, pretože na povrch vystupujú vápencové skaly a je riedší les. Ale i k tomuto hradu je kratší výstup z dediny Csővár než zozadu z lesa ako sme šli my.
3. Výlet na „Szentkút”- svätá studňa ( pri dedine Mátraverebély ) a do Mátry.
Už dlho som v hlave plánoval návštevu najvyššieho bodu Maďarska – Kékes ( Kékeš ) 1014 m.n.m. Ale nikdy som nenašiel dostatočný dôvod, až teraz keď sestra Adriana chcela nevštíviť pútne miesto Szentkút ( Svätá studňa ) pri dedina Mátraverebély. Po naštudovaní mapy som zistil, že toto miesto sa nenachádza v Mátre ( i tam je miesto tohoto mena ale sa píše s pomlčkou Szent-kút ) ale na východnom okraji pohoria Cserhát.
Hneď ma napadlo, že by to mohla byť lokalita krátkonožky štíhlej. A to už bol pádny dôvod vyhovieť sestre k tejto návšteve. Cestou sme často videli chudé dediny so zachovalými starými domami. Pár domov sa opravovalo ako víkendové sídla. V týchto dedinách väčšinu tvorí rómské obyvateľstvo. Celá cesta merala asi 250 km. Obedovali sme v reštaurácii „Óvár“ na začiatku dediny Mátrakeresztes. Vedľa tiekol pekný potok s malými rybyčkami ale druh sa mi nepodarilo určiť. Cesta na Galya-tető, 964 m.n.m. vedie stále do kopca v lese. Výhliadky do terénu nie sú. O to väčší je šok z toho, že celý vrchol je zastavaný chatami 
a 
„oplotený“. Na vrchole je lyžiarsky vlek, obchody a luxusný Grand hotel Galya. Kvôli vysokým bukom nie je vidieť okolie ani z výhliadkovej veže. Miesto ma svojou zastavanosťou úplne sklamalo. Pokračovali sme dlhým klesaním do údolia cesty č.24 a aby sme opäť dlhým stúpaním sa dostali na Kékes 1014 m.n.m. Doteraz som si myslel, že je Mátra jedno pohorie, vzhľadom k tomu aké je malé ( k Slovenským pomerom ), ale ona má dva vrcholy Galya a Kékes. Oddelené sú hlbokým údolím, kde prechádza cesta z Recsk ( bývali tábor politických väzňov ) do Gyöngyös ( cesta č.24 ). Sú to vlastne dve sopky blízko seba. Na kopci Kékes je televízný visielač s reštauráciou a výhliadkovou plošinou. Vstup je za 400,- Ft/osoba ( cca 40,- Kč ), predtým ale je ešte treba zaplatiť za parkovanie pod vrcholom, 170,- Ft/hodina ( 17,- Kč ). I keď bolo slnečné počasie nebolo skoro nič vidieť od prachu z južných oranísk ( stepí ).
Tento kraj ma tak zaujal, že rád by som sa sem vrátil na niekoľko dní. Možno už nie je tu čo objavovať, pretože zachovalej prírody zostalo málo. A i keď sa neobjaví žiadne nové zvieratko alebo rastlinka, určite tunajšia príroda nás môže prekvapiť svojim nezvyčajným vzhľadom.